Peter Lavo. Mladý slovenský autor, ktorý vydal už tretiu knihu z oblasti urgentnej medicíny. Radi Vám prinášame rozhovor s autorom, ktorý sa venuje jedinečnej téme. Spája ju s príbehmi, ktoré Vám nedovolia odtrhnúť oči od stránok.

AK: Vybrali ste si zaujímavú oblasť, ktorú vo svojich knihách opisujete. Vedeli by ste nám ju prosím opísať?  Opíšte prosím čitateľom prostredie, v ktorom sa dej Vašich kníh odohráva. Plus môžete stručne predstaviť Vaše diela.

PL: Vybral som si oblasť zdravotníctva, pretože si myslím, že takéto knihy na slovenskom knižnom trhu chýbajú. Odborných kníh je síce dostatok, ale také ktoré by laicky vysvetlili možno aj odbornú tému akou urgentná medicína je, tu nemáme. Preto som sa rozhodol tieto knihy napísať. Formou príbehu opisujem náročnosť práce záchranárov. Cieľom je tiež vzdelávať, aby sa ľudia niečo priučili, poukazujem v knihách na dôležitosť ovládať a poskytnúť prvú pomoc - čo neznamená len vytočiť 155. Vo všetkých troch knihách som opísal náročnú prácu záchranárov, či už z prostredia záchranky, urgentného príjmu alebo operačného strediska ZZS tzv. dispečing linky 155. Aby to bolo pre čitateľa zaujímavejšie, tak som vytvoril dejovú líniu, príbeh, pomocou ktorého som opísal prácu v rôznych prostrediach, v ktorých sa pohybujú zdravotnícki záchranári.

Prvá kniha, Tiesňové volanie opisuje čisto prácu záchranárov na záchranke. Opisujem v nej bežný aj menej bežný deň posádky v zložení vodič a záchranár. Gro príbehu tvorí práve to, čo sa deje keď záchranári prídu k pacientovi domov, alebo kamkoľvek kde je to potreba. Opísal som rôzne skutočné aj vymyslené situácie, prípady, rôznych pacientov, rôzne prostredie, rôzne stavy a diagnózy aby laik získal aspoň orientačne predstavu o tom aká náročná je ich práca. Cieľom bolo ukázať náročnosť ich práce aj opísať čo robiť alebo nerobiť keď príde sanitka a na čo sa pripraviť.

Ďalšia kniha sa volá Volajte pohotovosť a je z prostredia urgentného príjmu, na ktorom tiež pracujú záchranári. Venoval som sa opäť rôznym prípadom, s akými sa tamojší personál stretáva denne, a to všetko znova pomocou príbehu, aby to bolo pre čitateľa pútavejšie, a hlavne aby to malo aj výpovednú hodnotu.

Tretia kniha sa volá Život na linke 155 a opäť pomocou príbehu opisujem prípady, s ktorými sa môžu stretnúť záchranári ktorí pracujú na tzv. dispečingu tiesňovej linky. Poukázal som na to, čo je dôležité povedať, keď človek volá na tiesňovú linku, prečo je pri úraze alebo zdravotnom probléme lepšie volať 155 a nie na linku 112.

Ako môžete vidieť, všetky knihy spája téma práce záchranárov a keď si človek, laik, prečíta všetky knihy v poradí od Život na linke 155, cez Tiesňové volanie a následne knihu Volajte pohotovosť, tak by mal získať aký taký ucelený obraz o tom, čo sa deje s pacientom od volania na linku 155, cez ošetrenie na mieste až po odovzdanie v nemocnici. Týmto som v podstate uzavrel tému záchranárov.

AK: Čo Vás viedlo k tejto téme a prečo ste si ju vybrali?

PL : Už od základnej školy ma bavilo písanie v akejkoľvek forme, či už písanie, básní, príbehov. Po čase som si povedal, že by som rád napísal rozsahom niečo väčšie. Zaujala ma práca záchranárov a tak som si povedal, že by stálo za to napísať niečo pre verejnosť formou príbehu, kde by som dal aj vlastne myšlienky.  Práca na záchranke sa mi spájala vždy s adrenalínom, nie len s tým v ampulke, ale aj so širokým spektrom pacientov, akýmsi bojom v prvej línii. Považoval som to „za poslanie“ napísať pre ľudí knihy s touto tematikou, keďže mňa samotného to zaujímalo, o čom je ich práca. Ako som to zisťoval postupne, tak to bolo stál zaujímavejšie, a stále som bol viac presvedčený o tom, že si táto téma zaslúži samostatnú knihu. Chcel som, aby si ľudia vážili ich práce, nezneužívali linku 155 alebo samotné záchranky, že knihy môžu zasiahnuť veľké spektrum ľudí a možno ich niečo naučia, a okrem toho snáď aj zmenia ich názor na prácu záchranárov.

AK: Vaše knihy sú písané formou príbehu, v ktorom sa prelínajú rôzne osudy a príbehy postáv. Dej ste si vymysleli alebo čerpáte aj zo skutočných udalostí?

PL: Áno, presne tak. Knihy som písal ako príbeh, keďže nie som zdravotník len nadšenec urgentnej medicíny a všetkého čo sa týka záchranárstva. A chcel som sa v knihách zamerať práve na laickú verejnosť, aby to bolo podané jednoducho. Pre oživenie a dodanie šmrncu sú v knihách poprepletané rôzne príbehy, ale dôležité bolo zanechať aj odborné postupy záchranárov.

Všetky knihy obsahujú kúsok reality, prvá Tiesňové volanie asi najviac. Tam som opísal prípady ktoré sa naozaj odohrali. V druhej knihe z prostredia urgentného príjmu sú tiež opísané prípady, ktoré sa naozaj odohrali ale hlavné dejové línie sú fiktívne alebo prebraté z médií. V tretej knihe je viac príbehu, menej odborných postupov, a tým pádom aj menej skutočných prípadov, čerpal som skôr z médií keďže dispečing linky 155 je uzavreté pracovisko, kde som ako nezdravotný personál nemohol pohybovať.

AK: Vaše knihy ste si vydávali sám na vlastné náklady? Aká bola Vaša cesta k vydaniu knihy?

PL: Časť výdavkov som si pri každej knihe hradil z vlastných zdrojov, zvlášť v samých začiatkoch, keď sa navrhuje grafika, obálka knihy, čo riešim vždy v priebehu začiatku písania samotnej knihy. Keď má ísť kniha do tlače, pomáhajú mi sponzori, ktorí mi hradia korektúry, tlač, reklamu alebo prípadne besedy.

Keďže štát skôr podporuje šport ako kultúru, na granty sa čaká neúmerne dlho. Proces získania akejkoľvek štátnej podpory alebo mesta či kraja je náročný, tak sa snažím vždy zohnať dostatok sponzorov ktorí pokryjú väčšinu výdavkov. Rovnako pri vydavateľstvách je tiež odozva neistá, keďže majú rukopisov neúrekom - čakacia doba je príliš dlhá.

Vydanie prvej knihy bola najnáročnejšie, keďže som nevedel do čoho idem. Nemal som žiadne skúsenosti, len po malých krôčikoch som sa dostával k vytúženému cieľu - k vydaniu knihy. Ale ten pocit stál zato, aj keď to trvalo takmer 10 rokov. Niekoľkokrát som prerušil alebo vzdal písanie. Napokon prišla malá podpora, plamienok nádeje a povedal som si, že to nevzdám nech sa deje čokoľvek. Tak po deviatich rokoch som knihu dopísal, upravila sa, a poslala do tlače.

AK: Ako hodnotíte slovenskú situáciu pre mladých, prípadne začínajúcich autorov?

PL: Mladí začínajúci autori to majú ťažké. Často môžu písať dobre, ale odradí ich náročná tortúra, ktorou si musia prejsť, negatívne reakcie okolia, žiadna odozva vydavateľstiev na poslané rukopisy, prehnané očakávania. Ak by niekto písal preto, aby zarobil, tak sa rýchlo sklame a vzdá to, alebo bude písať komerčné knihy aby sa tým uživil... Dnes nie je problém napísať a vydať si knihu, stačí mať na to peniaze. Ale napísať dobrý príbeh, neopozeraný, netuctový, nekomerčný, ktorý zaujme, pobaví, niečo aj naučí, to chce veľa trpezlivosti, učenia sa, praxe, a tiež aj tisíce napísaných slov.

Mladí autori môžu publikovať prózu alebo aj poéziu v časopisoch pre mladú literatúru ako napríklad v časopise Dotyky alebo na internete. Veľký priestor pre sebarealizáciu a získanie objektívnej spätnej väzby človek získa aj pri publikovaní na sociálnych sieťach, ktoré tiež nie sú lacné.

Pokiaľ ide o peniaze, situácia fakt nie je dobrá pre mladých alebo obecne začínajúcich autorov. Samotné vydanie knihy v nižšom náklade 200 ks vychádza približne 700 -800 €. Ale to nie sú jediné náklady - ďalšie náklady sú korektúry, grafika, reklama.

Každopádne, povzbudzujem mladých, aby písali a nevzdávali to, nepísali len pre seba, ale podelili sa o svoje diela s druhými, a ocenili a vážili aj konštruktívnu kritiku, ktorá ich môže posunúť ďalej. Autor musí mať v sebe pokoru, trpezlivosť opravovať, prepisovať, meniť niekedy príbeh aj od základu. Obetovať možno niektorú postavu alebo úsek príbehu, nebáť sa ísť do rizika, vytvárať zaujímavé prostredia, netradičné situácie a postavy ktoré si budú žiť svoj hoci aj atypický život. Nemusia sa držať žiadnej linky, predlohy, ale vytvoriť si komplet prostredie s postavami podľa seba - to je na písaní fascinujúce. Myslím a viem to z vlastnej skúsenosti, že dobrým začiatkom pre písanie väčších diel je písanie básní, rôzne úlohy ako opísať čo najviac slovami nejaký predmet, ja som napríklad ešte na základnej škole na jednu A4 opísal stoličku za školskou lavicou.

AK: Môžeme sa tešiť na nejaké novinky od Vás?

Ešte minulý rok po vydaní poslednej knihy som sa pýtal, či písať ďalej. Či pokračovať v téme zdravotníctva? Ale prišli mi veľmi pozitívne a milé reakcie čitateľov, ktorí mi ďakovali za knihy, vďaka ktorým sa dozvedeli viac zo zákulisia práce záchranárov. Také pozitívne reakcie potešia každého autora a posúvajú ho vpred.

Úprimne, chcel som zanechať písanie, možno sa venovať redaktorskej práci, alebo písaniu kníh na inú tému, ale zistil som, že na inú tému neviem ani písať. Pred pár dňami som začal písať knihu opäť z prostredia zdravotníctva. Tentokrát sa príbeh odohráva v kardiocentre, kde sa liečia pacienti, ktorí majú problémy so srdcom. To je len naozaj veľmi stručný obsah novej knihy, ale to spektrum, čo všetko sa deje za dverami kardiocentra je veľmi široké. Tomu by som sa chcel venovať v novej knihe s pracovným názvom Zachráň moje srdce. Názov je zámerne dvojzmyselný, keďže nepôjde len o skutočné srdce, ale aj o to pomyselné srdiečko ženy, takže opäť nebude chýbať aj romantika a kriminálna zápletka.  Predovšetkým však chcem opísať najrôznejšie stavy ktoré sa riešia na takomto vysoko špecializovanom pracovisku, ktorých je na Slovensku len zopár, dali by sa spočítať na prstoch jednej ruky. Myslím, že personál si zaslúži, aby ľudia vedeli, akú náročnú prácu vykonajú a to nonstop či už ide nielen o dospelých, ale aj o deti.

Ak pôjde všetko podľa plánu, tak kniha bude do Vianoc v predaji.

AK: Čo si myslíte o slovenských dielach a súčasných autoroch? Je niečo, čo Vás osobne baví čítať a máte aj nejakého obľúbeného slovenského autora?

Možno som to trošku naznačil už vyššie. Ide čisto o môj subjektívny názor. Myslím, že na Slovensku je mnoho kvalitných autorov a kvalitný autor nemusí rovnať sa tomu, ktorý predá najviac kníh.

Čo ma však mrzí, na druhej strane to chápem, ale sú autori, ktorí sa prispôsobili hlavnému mainstreemu. Aj pokiaľ ide o písanie - často to vidím v diskusiách na sociálnych sieťach, alebo na stránkach kníhkupectiev, kde sa občas vyskytne názor čitateľa, že autor píše ako cez kopírku, len mení postavy, prostredie. Do takého stereotypu sa môže dostať ľahko každý autor. Preto si myslím, že je dôležité, aby bol medzi písaním kníh zdravý rozostup, relax, ktorý obnoví a rozprúdi v autorovi nové myšlienky, pochody, ktoré povedú k originálnym dielam s čo najväčšou výpovednou hodnotou. Ale aj každý čitateľ má rád iný žáner a každý autor si nájde svojich čitateľov. V každej knihe je kus duše autora, umenie, krása, city, emócie a tak to má byť, aby to nebol len prázdny príbeh bez posolstva.

Na druhej strane chápem, že sú autori, ktorí sa písaním živia. Ak by písali niečo, čo ľudia nechcú čítať, tak by to pre nich nemalo zmysel. Ľudia radi čítajú romantické príbehy, príbehy o strašidlách, mystérií, mágii. Záleží, čo daného autora baví, na akých čitateľov sa zameriava.

Ďalšia vec je, že nie každý chce čítať ťažké, depresívne témy, ako príbehy o vraždených maniakoch.

Baví ma čítať odbornú literatúru, keďže píšem knihy ktoré sa týkajú medicíny, tak si rád prečítam nejakú knihu z oblasti medicíny. Ale mám aj obľúbených slovenských autorov, ako napr. František Kozmon, Adriana Gregorová,Juraj Thal a Lucia Sasková. U niektorých sa mi páči ich štýl písania, podanie, príbehy, postavy. U každého je to niečo iné. Páči sa mi aj kreativita Marka E. Pochu.

Páči sa mi a čítam tvorbu od Joža Urbana, ktorého tvorba mi veľmi pomohla v samotných začiatkoch keď som začínal písať.

AK: Napíšte aj pár slov o Vás, kto ste, čo robíte, kde Vás môžu čitatelia stretnúť.

Som z Nitry, mám 29 rokov, žijem a tvorím v Nitre. Vyštudoval som fotografiu ale nevenujem sa jej. Verím, že s čitateľmi sa stretnem pri besede k novej knihe niekedy v októbri. Presné termíny a miesta sa dozvedia na mojom Facebooku PeterKnihaZNitry.